Zobrazit PC verzi
Právě se nacházíte zde:  »  ivysehrad.cz  »  Attila  »  Attila - History Web

Attila - History Web

Attila: Huni, Rím a Európa

Publikované : 11.11.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 649

Históriu Hunov tvoria mnohé prevratné a dôležité udalosti, ktoré naštartovali novú dejinnú epochu. Tzv. Hunská ríša, existujúca niekoľko desiatok rokov, nebola v európskych  dejinách bez významu a hunská tradícia prežila aj ďalšie storočia.

 

Jarmila Bednaříková, historička známa svojimi prácami z obdobia sťahovania národov, najnovšie hľadá odpovede na otázky, odkiaľ Huni prišli, aká bola ich pôvodná spoločnosť v Ázii a prečo ich Európania vnímali tak apokalypticky.

Germánske kmene doby sťahovania národov mávajú svoju „Origo“, ústnu tradíciu, uchovanú u antických alebo včasnostredovekých historikov. Takáto písomne dochovaná tradícia o pôvode Hunov siaha do oblasti medzi Donom, Azovským morom a Kaukazom.

Najdôležitejšie antické správy zaznamenávajúce históriu a spôsob života Hunov pochádzajú od historikov Ammiana Marcellina a Prisca. Autorka knihy sa tak snaží porovnávať Priscove správy so správami čínskych historikov z obdobia dynastie Chan. Čínske pramene opisujú dejiny, zriadenie, spoločnosť, hospodárstvo a náboženstvo ázijského národa Siung-nov. Kmeň Siung-nov, ako sa domnieva väčšina bádateľov, sídlil pôvodne na severe dnešnej Číny, v oblasti Ordosu, alebo sa ich pôvodné sídla nachádzali v južnom a juhozápadnom Mandžusku. V čínskych prameňoch sa Siung-novia prvý raz objavujú v roku 318 pred Kr. Od 3. storočia pred Kr., za vlády dynastie Chan, im už pramene venujú značnú pozornosť.

Viacerí bádatelia skúmajúci kmeň Siung-nov a iné etniká v strednej Ázii celkom jednoznačne spájajú ázijských Hunov s tými európskymi. Preto sa aj autorka v  knihe v krátkosti venuje dejinám práve tohto kmeňa.

Spoločným rysom bola napríklad viera v existenciu posvätného meča, veštenie zo zvieracích kostí či uctievanie štyroch svetových strán. Dôležité paralely medzi čínskymi prameňmi o Siung-noch a antickými správami o Hunoch nájdeme aj v oblasti administratívy štátu a v spôsobe života.

V druhej polovici 4. storočia po Kr. žila skupina severných Hunov (Siung-novia spojení s ďalšími kmeňmi) medzi Kaukazom, Donom a Volgou. Prekročením Maiótskeho močiara začali svoju veľkú inváziu do Európy. Tieto udalosti vrátane dojmov opisuje ich súčasník Ammianus Marcellinus. Prvým priamym dôsledkom hunského nájazdu bolo pre Rímsku ríšu usídlenie Gótov na pôde dolnodunajských provincií ríše v roku 376 po Kr. Nasledovala ich vzbura a porážka cisára Valenta v bitke pri Adrianopole v roku 378 po Kr. Podľa historika sa v tomto čase spojili bohyne osudu a Šťastena s bohyňami pomsty – Furiami.

V nasledujúcich kapitolách knihy autorka podrobne charakterizuje politickú situáciu a vzťahy Rímskej ríše – jej západnej aj východnej časti – s kmeňom Hunov. Rovnako sa sústreďuje na najväčšie osobnosti tohto obdobia –  na postavu samotného Attilu a na osobnosť jeho priateľa a neskoršieho protivníka – „posledného Rimana“ Flavia Aetia. Takmer 40 rokov stáli Huni na strane Západorímskej ríše, čo vtedy značne zjednodušilo vojenskú a diplomatickú situáciu Západorimanov.

Z fragmentov správ historika Prisca je najrozsiahlejšia časť opisujúca udalosti spojené s posolstvom, ktoré niesli (v priateľskom duchu) východorímski vyslanci na dvor hunského kráľa. No skutočný zámer bol celkom iný. Priscos detailne opisuje prostredie s hunskými osadami, Attilovo hlavné sídlo, ako aj zvyk uvítacieho kráľovského ceremoniálu. Veľmi realistický obraz si môžeme vytvoriť dokonca o priebehu hostiny, na ktorú pozvali východorímskych  aj západorímskych  poslov.

„Hostina se konala ve velké místnosti, v jejímž čele uprostřed stálo Attilovo jídelní lehátko. Za ním se nachádzelo ješte jiné lehátko, jež bylo neobsazené, a vzadu vedly schody k Attilově loži, ktoré bylo zahaleno jemnými plátny a vyšívanými koberci. Podél stěn byla umístněna křesla pro hosty. Dříve však, než se usadili, podal Attilovi jeho číšník (oinochoos) dřevěný pohár s vínem. Král z něj po řadě podle jejich významu připil všem hostům a oni zase pozdravili jeho“(Priscos podľa Bednaříková 2012,105 – 106).

„V kulturním programu hostiny, který započal, když se setmělo a v hodovní síni byly zapáleny louče, nejdříve vystoupili dva barbarští pěvci s písněmi, které sami složili, oslavovali vládcova vítězství a jeho válečnické schopnosti. Domácí účastníci hostiny neposlouchali lhostejně, v některých tyto písně podněcovaly chuť bojovat, ti, co už bojovat nemohli, plakali. Snad tedy šlo o určité hrdinské eposy, pro které doba stěhování národů byla živnou půdou“(Bednaříková 2012, 106).

Okrem historických správ autorka využíva aj archeologické pramene na ilustrovanie materiálnej kultúry kmeňa Hunov. Pozornosť venuje najmä šperkom (spony, diadémy, tzv. kolty – závesky zdobiace pravdepodobne vrkoče) a zbraniam, z nich predovšetkým lukom. Okrem viacerých nálezov častí lukov v hunských hroboch dokazuje ich dôležitosť aj legenda, ktorú zachytil Priscos a zachoval Jordanes. Legenda hovorí o tom, ako sa východorímskemu cisárovi prisnil sen o zlomenom Attilovom luku hneď po jeho smrti v roku 453 po Kr. Práve ten symbolizoval nastavajúci koniec hunskej moci.

Po bitke na Katalaunských poliach kniha opisuje rozpad hunského kmeňového zväzu, posledné desaťročia upadajúcej Západorímskej ríše a posledné roky Attilu a Aetia. Smrťou hunského kráľa odchádza z dejín osobnosť, ktorej vlastnosti oscilovali medzi vladárom staroorientálneho typu a úspešným vodcom, akého požadovali barbarskí súčasníci tohto nepokojného obdobia. V Aetiovi zahynul štátnik, ktorý mal nedoceniteľné znalosti barbarského sveta.

Novovzniknuté „barbarské“ štáty sa tak po rozpade západorímského impéria stali významnými nositeľmi kontinuity z antiky do stredoveku.

Záver práce autorka venuje prežívajúcej tradícii Hunov v európskej minulosti i súčasnosti. K hunskej tradícii sa dodnes hlásia mnohí Maďari, pričom táto tradícia bola vypestovaná hlavne uhorskými kronikami, ktoré dejiny Maďarov a rodu Arpádovcov spájajú s Hunmi a s Attilom. Najstaršia z nich je Cronica Ungarorum (11. až 12. storočie), ktorá však podáva iba skrátené správy o Hunoch. Táto kronika je základom pre významné dielo Šimona z Kézy z 80. rokov 13. storočia. Aj napriek mnohým chybám dosvedčuje jeho nespornú znalosť niektorých prameňov doby sťahovania národov. Zo Šimonovho diela neskôr vychádza najväčšie uhorské kronikárske dielo 14. storočia Chronici Hungarici composito saeculi XIV.

Hunskú tradíciu tvoria aj epické literárne pamiatky z germánskeho prostredia: Pieseň o Waltharim, Pieseň o Nibelungoch, piesne o Theoderichovi Veľkom, sága o Hervör a Heidrekovi Múdrom a Edda. Epocha sťahovania národov dala podnet k epickej tvorbe aj u tých Germánov, ktorí žili mimo Hunskej ríše, ako u Longobardov či Frankov.

 

Lucia Kováčová

http://www.historyweb.sk/clanky/detail/attila-huni-rim-a-europa#.UyFqPM5W-4F

 

Jarmila Bednaříková: Attila: Hunové, Řím a Evropa. 1. vydanie. Praha : Vyšehrad 2012. 344 strán, tvrdá väzba. ISBN 97-88074291-69-2.

 

 

 

Ukážka tu



Zpět na knížku "Attila".

SLEVA
15%
na tituly zakoupené
na webu
SLEVA
20%
při nákupu
v expedičním skladu >>

Staňte se fanouškem

Facebook

Čtení - Literatura s názorem 2/2017

Stáhnout čtení - Literatura s názorem 2/2017

Ediční plán
Podzim / zima 2017

Ediční plán
Podzim / zima 2017

Literatura s názorem / sborník

Literatura s názorem / sborník

Nakladatelství Vyšehrad
na sociálních sítích
Facebook