Zobrazit PC verzi
Právě se nacházíte zde:  »  ivysehrad.cz  »  Češi a Slováci ve 20. století  »  Češi a Slováci ve 20. století - Slovenský národopis

Češi a Slováci ve 20. století - Slovenský národopis

JAN RYCHLÍK:

Češi a Slováci ve 20. století.

Spolupráce a konflikty 1914–1992

Vyšehrad – Ústav pro studium totalitních režimů, Praha, 2012, 688 s.

 

Kto navštívil moravské Valašsko a rozprával sa s tamojšími domácimi obyvateľmi, mohol s prekvapením pozorovať blízkosť ich nárečia k slovenčine: namiesto „dovolená“ tam napr. hovoria „dovoľenka“, celkom tak ako v Turci. Ešte nápadnejšia je príbuznosť Valašska a Moravy vôbec so Slovenskom v oblasti ludového stavitľstva. Možno zdórazniť, že také isté domy, ako sa nachádzali v okolí Vsetína a dnes ešte stoja v Stramberku, sa mohli donedávna nájsť aj v Ružomberku, vo Zvolene alebo dokonca v Rimavskej Sobote či vJelšave. Túto štýlovú príbuznosť stavieb využíval architekt Dušan Jurkovič, keď pósobil na Morave a navrhoval tam svoje známe diela, inšpirujúc sa Moravou i Slovenskom. Autor výstižných esejí o krajine Václav Cílek, ktorý sa zaoberá aj kultúrnymi a duchovnými súvislosťami krajinného priestoru, poukázal napr. na to, že cesty Boženy Němcovej po Slovensku pravdepodobne boli pre ňu inšpiráciou ku knihe Babička. Alica Masaryková sa pričinila o zachovanie a zveradenie čičmianskych mafovaných dreveníc tak, že v Čičmanoch zorganizovala súťaž o najkrajšiu chalupu. Je dobre známe, že Karel Plicka, Jan Hofman, Václav Mencl a iní zdokumentovali a zachraňovali slovenské kultúrne dedičstvo. Ešte predtým Jan Koula účinne spolupracoval s Andrejom Kmeťom. Takýchto príkladov plodnej slovensko-českej príbuznosti, vzájomného prelínania a spolupráce by sme mohli uviesť neúrekom.

Napriek tomu, že dejiny tejto vzájomnosti siahajú ešte pred 19. storočie, historik Jan Rychlík sa sústredil na necelých 80 rokov v rámci 20. storočia. Orientuje sa najmá na dejiny politické. V jeho knihe sa napríklad nenachádzajú mená Karel Čapek, Jaroslav Vodrážka či Ivan Hálek; pritom možno poznamenať, že spolupráca prekračujúca rózne hranice nie je závislá ani tak od politických pomerov, ale má charakter nadčasový, prejavuje sa v medziľudských a kultúrnych vzťahoch, čoho odkazom sú „malé česko-slovenské dejiny“ pred rokom 1918.

Autor poukazuje na zaujímavú skutočnosť, že revolúcie mali za následok rast prehnaného nacionalizmu, uvádza príklad francúzskych jakobínov, ktorí odmietli Bretóncov ako „nástroj kontrarevolúcie“ (ako analógia svedčia udalosti revolučných rokov 1848–1849 v niekdajšej Rakúsko-uhorskej monarchií). Autor tiež pripomína, že postavenie Čechov a Slovákov v bývalej monarchii bolo zásadne iné. Rakúsko-uhorské vyrovnanie oba príbuzné národy politicky oddialilo; pritom rakúsko-české vyrovnaniebolo nemožné, čo vidno aj z autorovej podrobnej analýzy.

Podla autora sa v druhej polovici 19. storočia vývin slovenskej občianskej spoločnosti spomaľoval. Otázka je, či sa to dá stavať jednoznačne. Dalo by sa pritom poukázať na skutočnosť, že práve v tom období sa začalo na Slovensku vytvárať centrum v Turč. Sv. Martine, vo výhodnej geografickej polohe, nezávisle na tom, že najľudnatejšie sídla Slovákov ležali inde, najma na Dolnej zemi. Tento proces dobre osvetlil pred niekoľkými desaťročiami Fedor Ruppeldt. V Martine sa vyvíjal typ slovenskej demokratickej spoločnosti, nezávislého občana schopného angažovať sa, dnešným jazykom povedané, v mimovládnej oblasti, ktorý bol schopný myslieť aj na úrovni prekračujúcej úzky kultúrny obzor. Ako príklady móžu naostatok slúžiť okrem iných príbeh Martinskej deklarácie či glosy Zory Jesenskej. Do Martina chodieval T. G. Masaryk; autor pripomína okrem iného aj to, že v kraji, kde sa narodil, na slovensko-moravskom pomedzí, si ludia tam žijúci vzájomné rozdiely neuvedomovali. Autor spomína tiež slovakofila Karla Kálala, spolok Detvan a Národopisnú výstavu českoslovanskú z roku 1895. Píše o tom, že Slováci v Amerike pod vplyvom zmeneného kultúrneho prostredia, v de facto sebastrednej izolácii, vzdialení od Čechov, ale aj od domácej tradície, teda v odlišnom geografickom položení si vytvárali vlastné, odlišné predstavy o starej vlasti a jej budúcnosti – z dnešného pohladu vlastne romantickejšie ako Slováci doma. V rámci bývalej monarchie bolo vylúčené uskutočniť spojenectvo Čechov a Slovákov navonok, pretože by to bolo narušilo vtedajší systém územného usporiadania. Zato však oficiálna politika Spojených štátov amerických sa vyvíjala veľmi priaznivo pre slovanské národy, ako o tom svedčí stanovisko amerického štátneho sekretára Lansingazjúna 1918.

Po odlúčení od monarchie a vytvorení Československaprekonalo Slovensko obrovský rozmach, Slováci sa vymanili z psychologickej závislosti od Uhorska a získali aj občianske sebavedomie (občiansky získali aj príslušníci menšín). Maďarsko však nemalo záujem rešpektovať nový stav a toto stále ohrozenie bolo jednou z príčin obáv o budúcnosť Slovenska, vačšina slovenských politikov preto nepovažovala prípadnú územnú autonómiu za prínos; autonomistických hesiel sa zmocnili demagógovia, treba si pritom uvedomiť, že Nemcov v Československu bolo viac ako Slovákov. Autor tiež vyvracia argumentmi povesti o „protikresťanskom“ Československu, poukazuje na to, že išlo o nástroj čechofóbie. Životaschopnosť novej republiky sa prejavila aj v tom, že dokázala integrovať Prešporok / Bratislavu ako mesto s veľmi zložitým profilom a kultúrno-historickým dedičstvom.

Kríza v roku 1938 smerovala na Slovensku k zavedeniu režimu jednej strany a obmedzovaniu občianskych slobod. Z volieb, ktoré na Slovensku prebehli v decembri 1938, keďže bola iba jedna kandidátka, nevyplývala pre slovenský snem nijaká legitimita. Vyháňanie českých učitelbv malo za následok, že museli odísť mnohí, ktorí boli zrastení s prostredím.

Z histórie roku 1944 je zaujímavý autorov údaj, že nemecký vyslanec Ludin žiadal presun nemeckých jednotiek na Slovensko už 24. augusta, teda ešte predtým, ako vojaci a partizáni 25. augusta obsadili Martin.

Z histórie roku 1968 je pozoruhodný autorov postreh a pozornosť, ktorú venoval dnes už zabudnutej kauze Alweg. Bol to plán vybudovať v Tatrách jednokoľajovú zavesenú dráhu namiesto električky. Táto kauza v tom čase stratila odborný a vecný charakter a vyvolala vel'ké emócie. Tatry ako symbol sa dostali do celkom nepredvídanej hry, obsah symbolu sa vlastne vyprázdnil, podobne ako sa do emocionálnej hry približne v tom časé dostala aj Bratislava, emóciami sa argumentovalo za jej privilegované administratívne postavenie a zároveň za technokratické záujmy v podobe výstavby mosta z Rybného námestia (terajší Most SNP); zdanlivé dobro pre Bratislavu vyústilo po dlhšom období do opačnej polohy v podobe „strateného mesta“. Emócie, demagógia, prázdne mávanie symbolmi, dóraz na riešenie „tu a teraz“ a nedostatok zdravého rozumu nakoniec vedú do riešení s problematickým efektom. To je okrem iného aj poučenie zo štúdia tejto knihy.

Autorova práca sa vyznačuje maximálnou snahou o objektívnu interpretáciu faktov. Autor nemá záujem nikomu nadržať.

IGOR THURZO, Bratislava

Slovenský národopis, roč. 64, č. 1/2013



Zpět na knížku "Češi a Slováci ve 20. století".

SLEVA
15%
na tituly zakoupené
na webu
SLEVA
20%
při nákupu
v expedičním skladu >>

Staňte se fanouškem

Facebook

Čtení - Literatura s názorem 2/2017

Stáhnout čtení - Literatura s názorem 2/2017

Ediční plán
Podzim / zima 2017

Ediční plán
Podzim / zima 2017

Literatura s názorem / sborník

Literatura s názorem / sborník

Nakladatelství Vyšehrad
na sociálních sítích
Facebook