Zobrazit PC verzi
Právě se nacházíte zde:  »  ivysehrad.cz  »  Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity  »  Obrazy z kult. dějin ruské religiozity - komentare.sme.sk

Obrazy z kult. dějin ruské religiozity - komentare.sme.sk

Čítanka ruskej farebnosti

Martin C. Putna, Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity, Vyšehrad 2014

 

Akademici to majú ťažké často, a teraz je ich postavenie výnimočne kritické. Aj keď ide o Rusko. K slovu sa dostali politici a blázni. Kto si nájde chvíľku, aby si vypočul (prečítal) intelektuála s poctivým poznaním veci? A je pomedzi všetky tie fóbie a fílie miesto na skúmanie kontextov a pochopenie príčin?

 

Absolvent schizofrénnej kombinácie

Martin C. Putna, literárny historik, kritik a rusista v knižných obrazoch ruskej religiozity vsadil na to, čo by malo akademika definovať: na fundovanosť a vedeckú poctivosť. To všetko je háklivé v čase, keď Rusko vtrhlo razantne do polemík a my sme sa v hádkach ocitli viac  presvedčení ako vzdelaní.

Sám Putna v rozhovore, ktorý vyšiel predvlani (Vždycky v menšině) priznáva, že k rusistike sa dostal náhodou. Dokonca ju označil za prekliatie svojho života. Chcel ísť na klasickú filológiu, ale práve v čase nástupu na vysokú školu komusi napadlo otvoriť bizarnú kombináciu latinčina-ruština. Túto,  jeho slovami schizofrénnu kombináciu nakoniec skončil jediný z ročníka. Po revolúcii sa na fakultu vrátili vyhodení učitelia a on objavil iné Rusko.

Na zakázaných ruských autoroch sa naučil „pohľadu do tváre“, teda stretnutiu s autorom ako človekom v jeho hĺbke, umeleckej a duchovnej jedinečnosti. Odvtedy Putna stihol všetko možné: naštvať Knihou Kraft elitu pražských katolíkov, naštartovať revue Souvislosti, vyštudovať teológiu, stať sa mediálne známou tvárou gay komunity, skúmať barokovú poéziu, katolíckych modernistov, americkú religiozitu (o tom všetkom vydal pekne hrubé knihy), navštíviť Indiu, vymyslieť Knižnicu Václava Havla a pohádať sa s prezidentom Zemanom. A teraz ešte aj toto. Pochopiť Rusko a jeho dušu.

 

Jedno Rusko s nemennou identitou nikdy neexistovalo

Cieľom Putnových obrazov nie je dokazovať, že Rusko je také alebo onaké. Chce v prvom rade ukázať (a stojí to poriadne množstvo energie, prameňov a autorov), že dejiny ruskej religiozity – a teda zdroje ruského životného pocitu – sú pestré a mnohoraké. V súvislosti s Ruskom, minulým i dnešným, stále dochádza k tej istej chybe. Zdôrazňuje sa iba jedna jeho tvár, tradícia a kultúra. Tu sa Putna najviac líši od Putina. Kniha je v konečnom dôsledku kritická voči ruskej moci, lebo táto moc ignoruje farebnejšiu realitu. Postarala sa o deformáciu dejín a vyprodukovala zbytočne veľa nepriateľov.

Obrazy sú užitočné aj  pre insitných rusofilov, ktorým stačí verklíkovať svoju mantru o Dostojevskom ako dôvode mať Rusko v úcte. Vlastne áno, to platí, ale aj za Dostojevským a všetkým skvelým, čo Rusko kultúrne splodilo, je príbeh, vývoj ideí a rozpory rozličného druhu. Kto má ambíciu do týchto fascinujúcich príbehov vidieť, sa bez Putnovej knihy v našom jazykovom priestore nezaobíde.

Putna sa vo svojich obrazoch stavia do opozície voči trojjedinému heslu ruského imperializmu sformulovanému ministrom školstva Uvarovom v roku 1833. Základom špecificky ruského systému má byť „autokracia, pravoslávie a ľudovosť.“ Naproti tomu Putna ukazuje, že v dejinách neexistovalo jedno Rusko s jednotnou a nemennou identitou. Prianím je aj jednoduché stotožnenie ruskosti s pravoslávím.

Dejiny nedokazujú ani etnickú jednotu ruskej kultúry. Spoluvytvárala ju škandinávska dynastia Rurikovcov, fínske šamanstvo, byzantská ortodoxia, bulharské apokryfy, mongolské vojenské formy i rodiny tatarských bojovníkov miešajúcich sa s rodinami ruských bojarov či nemeckých intelektuálov.

Umelecký a náboženský vývoj v Rusku – síce s oneskorením a v inom rytme – kopíroval trendy západnej Európy. Oneskorenosť ruskej gotiky či baroka spoluvytvára kultúrnu dynamiku. Aj v ruskej spoločnosti došlo k sekularizačným tendenciám, pravoslávnej romantike a reformácii. Práve túto odvážnu západno-východnú komparáciu považuje sám autor za originálny prínos svojej knihy.

Rusko imponujúce svojou rôznorodosťou

Kultúrne dejiny Ruska autori zvyčajne začínajú rozprávaním o Kyjevskej Rusi. Putna v záujme pochopenia ako Rusi či Ukrajinci (a Bielorusi) konštruujú svoju identitu, zachádza hlbšie do „preddejín“ Ruska.  Všíma si otlačky antického staroveku v území pozdĺž severného pobrežia Čierneho mora a Krymu. Názvy miest, o ktorých sa teraz hovorí častejšie ako kedykoľvek predtým, sú dôkazom tejto antickej stopy. Sevastopol je mesto vznešeného vládcu, Simferopol mestom zástupov a Melitopol mesto včiel. Nemal by Krym s celým severným Čiernomorím v dôslednej logike historického práva pripadnúť skôr Grécku (ach, neveľmi šťastný nápad)? Alebo Skýtom?

Ani ďalšie pokračovania v postupe dejín nie sú striktne ruské. Kyjevská Rus prijala organizáciu štátu od germánskych Vikingov. Snaha degermanizovať ruské dejiny začala až tesne pred vlnami nacionalizmu a panslavizmu v 19. storočí. Peter I. si našiel amatérskych historikov, ktorí boli ochotní v záujme „vládnej objednávky“ poprieť aj slnko na nebi.

V ďalších obrazoch ruských kultúrnych dejín Putna sumu zaujímavého poznania znásobuje. Rozpráva o slovanskej Rusi a pohanstve i mongolskej Rusi s presahmi do ázijského priestoru. Venuje sa príslušníkom duchovných kontrakultúr: nezištníkom, humanistom, jurodivým. Tí všetci v prostredí teologickej tuposti provokovali a prekračovali hranice dovoleného. I preto nezriedka končili tragicky.

Rusko malo vždy „okná“ otvorené do Európy. S vtedajším Západom komunikovala Novgorodská  a Litovská Rus. Ruská má svoju reformáciu a barok. Francisk Skoryna, rodák z Polocku v Prahe vytlačil prvé východoslovanské tlače a dnes je považovaný za zakladajúcu postavu bieloruského písomníctva. Petrohradská Rus je svedectvom ruského klasicizmu. Hoci Petrove reformy boli zavádzané „moskovsky“, teda brutálne, nakoniec znamenali ostrú zmenu kurzu. Sankt Peterburg je mesto svätého Petra, ktorý sa v Rusku predsa ako symbol rímskej cirkvi nikdy netešil veľkej obľube.

 

V záujme odolnosti pred falošnými ikonostasmi

V obrazoch venovaných Ukrajine a Bielorusku Putna opätovne ukazuje deformácie ruskej interpretácie, v ktorej sú dôležitejšie dopredu určené ciele ako vernosť historickej realite. Okrem Ukrajiny sa na kraj pozornosti dostalo aj Rusko židovské, katolícke, protestantské a bezbožné. Pravoslávie má svojich romantikov a konzervatívcov, disidentov a obhajcov ritualizmu, domácich sluhov, ale i exilových reformátorov. Hoci Putna kde-tu v paralelách so súčasnosťou ulieta, bezpochyby sa dnes v Rusku odohráva „ďalšie dejstvo onoho veľmi starého zápasu medzi dvoma výkladmi vlastenectva a svätosti“.

Putnova kniha je ukážkou cynického paradoxu. Aby ju mohol napísať, prebrodil sa morom literatúry. Obrazy kultúrnych dejín nie sú fantazmagórie, dokumentuje ich príbehmi a ľuďmi. Rozumie duchovným hnutiam a ich prelínaniam. A niekedy je toto všetko málo. Politickí lídri (a ich oddaní roztlieskavači) si len tak rukou naškrabú manifest svojej moci, zakričia ho z tribúny a potom tiahnu do vojenských konfliktov a okupácií.

Je ťažké odhadnúť, či Putnova kniha niekoho donúti prehodnotiť svoje geopolitické preferencie. Určite sa mu však podarilo aspoň jedno. Nadchnúť čitateľov k intelektuálnej lopote, ktorá je viac ako všetky Putinove manipulácie dohromady. Bez poznania vznikajú smiešne ikonostasy, tie urážajú úsudok, ľudí i nebesia.

 

ĽUBOMÍR JAŠKO



Zpět na knížku "Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity".

SLEVA
15%
na tituly zakoupené
na webu
SLEVA
20%
při nákupu
v expedičním skladu >>

Staňte se fanouškem

Facebook

Čtení - Literatura s názorem 2/2017

Stáhnout čtení - Literatura s názorem 2/2017

Ediční plán
Podzim / zima 2017

Ediční plán
Podzim / zima 2017

Literatura s názorem / sborník

Literatura s názorem / sborník

Nakladatelství Vyšehrad
na sociálních sítích
Facebook